Človek z mramoru
Legendárny film (myšlienkovo súzvučný s generáciou „filmu morálneho nepokoja“) nemohol byť u nás dlho uvedený pre svoj „protisocialistický“ charakter: k deformáciám 50. rokov hľadá paralelu v 70. rokoch.
Aktuálny bol teda práve v čase svojho vzniku. Študentka filmovej školy sa pri zbieraní materiálu k diplomovke – dokumentu o úderníkovi 50. rokov – zoznamuje s jeho pohnutým osudom, v ktorom sa zrkadlí šialenstvo doby. Spočiatku sa jej javí ako mramorová socha, pre ktorú stál v dobe svojej slávy ako model. Postupne sa z kameňa vymaňuje skutočný človek: usilovnosť a nadšenie doby vyniesli pologramotného murára do funkcie, pričom nestratil vedomie prirodzenej morálky a spravodlivosti, ktoré ho v súvislosti s vykonštruovanýmprocesom privedie do väzenia; po neskoršej rehabilitácii zabudnutý predčasne zomiera. Snaha energickej a nekompromisnej Anežky o zverejnenie pravdy o minulosti je rovnako márna ako niekdajšie Birkutovo snaženie. Záver pripomína záberom gdaňskej lodenice smrť troch robotníkov v r. 1970 a takmer prorocky otvoril cestu pokračovaniu filmu, Človek zo železa (1981), dokumentujúcemu udalosti z júla 1980. Wajda sa vtipne vyrovnáva s problémom spoluzodpovednosti, keď do titulkov propagandistického „dokumentárneho“ filmu, ktorý je súčasťou Človeka z mramoru, pripísal sám seba do funkcie asistenta réžie.
