Kukuričný ostrov
:
Pozitíva
Poetický film, nakrútený na 35mm filmový materiál prináša jednoduchý príbeh – metaforickú filmovú báseň. Rieka Inguri je prirodzenou hranicou, ktorá rozdeľuje Gruzínsko a Abcházsko. Po jednej z jarných záplav sa uprostred jej toku utvorí ostrovček, ako stvorený pre pestovanie kukurice. Je o tom presvedčený najmä starý roľník, ktorého tvár sa podobá krajine, po ktorej desiatky rokov chodí… […]
Poetický film, nakrútený na 35mm filmový materiál prináša jednoduchý príbeh – metaforickú filmovú báseň. Rieka Inguri je prirodzenou hranicou, ktorá rozdeľuje Gruzínsko a Abcházsko. Po jednej z jarných záplav sa uprostred jej toku utvorí ostrovček, ako stvorený pre pestovanie kukurice. Je o tom presvedčený najmä starý roľník, ktorého tvár sa podobá krajine, po ktorej desiatky rokov chodí… Príbeh sa začína, keď si starý abcházsky farmár na ostrove postaví chatrč. Žije v nej so svojou mladučkou vnučkou. Tak ako zreje kukurica, dospieva aj dievčina a blíži sa neodvratná konfrontácia s kolobehom života mimo ostrova. Režisér pomocou strihovej skladby a takmer bez použitia slov komponuje priezračnú drámu o prepojení človeka s prírodou. Spôsobom zachytenia každodenných úkonov a nepatrných interakcií medzi postavami dodáva psychologickej dráme symbolickú až nadčasovú hodnotu. Film sa divákovi prihovára jazykom postaveným na sile obrazu (v duchu tradície najlepšej gruzínskej kinematografie).
Režisér o filme: „Mám na Abcházsko veľa krásnych spomienok. S kamarátmi sme často trávili leto na pobreží abcházskeho Čierneho mora. Boli to časy naplnené šťastím. Jedného dňa v auguste 1992 k nám však prišiel muž so zbraňou a povedal: „Musíte opustiť krajinu, ste Gruzínci. Začala vojna.“ Svoje domovy bolo nútených opustiť 250 tisíc etnických Gruzíncov, ktorí žili v Abcházsku. Nad naším filmovým táborom vialo trinásť rôznych vlajok. Hovorilo sa tam trinástimi jazykmi. Výsledkom je jedinečný a univerzální jazyk: film. Myslím, že rôznorodosť nášho štábu len podčiarkla univerzálnosť témy.”
