Zrkadlo

Do značnej miery autobiografický film je utkaný zo snov, náznakov, asociácií a metafor a zo zvláštnej prchavej matérie.Introspekcia na pomedzí duševného obnaženia, z ktorej cítiť racionálny chlad sebaspytovania. V kompozícii podľa hudobného princípu sa neustále prelína život so symbolikou, čo autorovi umožňuje prechádzať z malého časopriestoru choroby do veľkého časopriestoru svojich rodičov a blízkych, histórie rodnej krajiny a sveta. 40-ročný Alexej si v dialógu s matkou ujasňuje, čím ho poznačilo detstvo (zjavujúce sa mu v snoch), dopĺňa biele miesta svojej pamäte. V nemocnici má čas na bilancovanie života, v ktorom sa rovnako ako jeho rodičia rozviedol a pripravil tak synovi situáciu, ktorú sám prežil. Mladú matku aj bývalú manželku protagonistu hrá tá istá herečka, matku v scénach zo súčasnosti predstavuje skutočná Tarkovského matka. Jediným šťastím matky boli deti, zrodené do desaťročia strachu z represií a vojny, do situácie hrdo prekonávanej núdze. Nezabudnuteľná je snovo nádherná farebná kamera Rerberga v záberoch rodného domu, lúky čerenej závanom vetra, v kompozícii interiérov (džbán s mliekom, karafa s vodou, miznúci opar na lesklej doske stola po šálke s horúcim čajom, sklo zrkadiel a okien, otvárajúce a zatvárajúce sa dvere…). Najosobnejší film geniálneho tvorcu je autorovým súdom svedomia, cestou k očisteniu utrpením, k návratu.
Pridať medzi obľúbené