Zem nikoho

Zem nikoho rozpráva o náhodnom a nechcenom stretnutí dvoch nepriateľských vojakov na srbsko-bosnianskej línii počas vojny v Bosne roku 1993. Čiki je Bosniak a Nino Srb.Čikiho hrá Bosniak Branko Djurič a Nina Chrovát Rene Bitorajac. Stretnú sa nechtiac v jednom zákope. Nie sú to Švejkovia a ani na sekundu im nenapadne, že by sa mohli nejako družiť, začať spolu chľastať alebo hrať karty. Sú jednoducho nepriatelia. Je tu ešte tretí muž. Bosniansky zajatec. Štatista. Celý film leží nehybne na míne. Položia ho tam nepriateľskí vojaci v domnienke, že je mŕtvy a že bude sranda, keď s ním niekto iný pohne. Pretože tá mína nie je nášľapná, ale odskočná. Keď sa telo nadvihne, mína vybuchne. „Nevydrží dlho v tejto horúčave,“ komentuje situáciu vojak s veľkou dávkou vojnového cynizmu. A naozaj: je len otázkou času, kedy sa vojak na míne pohne, poserie, alebo začne kašľať, plakať, alebo sa smiať.Film je v podstate anekdota s mínou. Kus čierneho humoru. A ten jeden nehybný muž, ktorý počas deja ani nevyskočí, ani nie je nakoniec vyslobodený, je katalyzátorom celého geniálneho príbehu. Príbehu tak reálneho, že nie je čas na happy end. A je to on, kto celú v podstate objektívnu story z vojny, v ktorej niet víťazov ani porazených, posúva mierne v prospech bosnianskej strany. Ako keby boli Srbi tí, čo o niečo viac ubližovali. V skutočnosti sa však robili podobné svinstvá na oboch stranách, ako veľmi presvedčivo ukazuje maďarský dokument Deti z Kosova. Srbi však boli viac hnaní šialenou mocenskou ideológiou o záchranu Juhoslávie.Bosniansky režisér Danis Tanovič postupuje pomocou mikrodrám vo veľkej dráme. Tie sú v podstate veselé, pretože sú o ľudskom strachu, malosti a hlúposti. Sú odpozorované zo všedného dňa, ktorý je videný optikou krajnej situácie – vždy nejakým spôsobom absurdnej. Je málo filmov, pri ktorých som sa mohol tak zasmiať, ako keď som videl Zem nikoho. V tom je práve ten pôvab. Ide predsa o film o jednej z najväčších tragédií povojnovej Európy. Ústredná zápletka filmu osciluje okolo oslobodenia vojaka ležiaceho na míne. Celý film čakáme ako diváci na to, ako to s ním vlastne dopadne. To ostatné, napríklad debaty oboch nepriateľských vojakov o tom, kto vlastne začal vojnu, sú len výplňou. Múdrou výplňou. A tak, ako je to v rozprávkach, musí do vyslobodenia vojaka zasiahnuť vyššia sila. Tu vyššie a najvyššie velenie a tiež médiá. Mediálny presah filmu je veľmi pôsobivý a prináša do chodu filmu ďalší vektor. Investigatívnu televíznu novinárku Jane Livingstonovú hrá známa britská herečka Katrin Cartlidgeová (obsadiť aspoň dve-tri úlohy významnými európskymi hercami bolo rozhodnutie koproducentov). Okrem Livingstonovej sa na scéne objaví ďalší tucet novinárov, ktorí jednak sliedia po osude vojaka ležiaceho na míne, jednak po nejakom senzačnom odhalení. Sila médií je pekne ukázaná v scéne, kde veliteľ jednotky UNPROFOR dáva najprv informácie médiám o situácii v zákope a až potom situáciu v zákope rieši. Médiá však neočakávane zohrajú očistnú úlohu, čo je de facto ďalší zvrat príbehu. Požierajúce médiá sú paradoxne väčšími hrdinami než vojaci spojeneckých vojsk. S priamočiarosťou sebe vlastnou totiž požadujú jediné: vyslobodenie vojaka ležiaceho na míne, zatiaľ čo vyššie a najvyššie velenie chce jediné: žiadne straty vojakov UNPROFOR a žiadne problémy. A aby schéma postáv nebola zasa tak jednoduchá, sú vojaci rozdelení do celého charakterového spektra od úradníkov, ktorých to v podstate nezaujíma (Simon Callow ako plukovník Soft) až po seržanta Marchanda (Georges Siatidis), ktorý chce vojakom v zákope pomôcť, i keď dostal rozkaz nezasahovať. Citový náboj filmu vychádza podľa Danisa Tanoviča z priameho prežitku chladu, horkosti a bezmocnosti počas vojny v Bosne. Zmyslom filmu ale nie je hľadať vinníkov. Je to protest proti akémukoľvek druhu násilia a vojny. Konkrétny zážitok z vojnového Sarajeva prirovnáva Tanovič ku kontrastu farebnosti a temnoty. „Je to akoby niekto prekryl obraz od Van Gogha čiernobielou fotkou,“ hovorí. „To je presne to, čo sa potom dostalo do Zeme nikoho. Na jednej strane dlhý letný deň, krásna príroda a sýte farby. Na druhej strane ľudské bytosti so svojím čiernym šialenstvom. Dlhý letný deň odráža atmosféru filmu. Pohyby sú ťažkopádne, myšlienky neuchopiteľné, čas pomalý. Všade je skryté napätie. Keď napätie nakoniec exploduje, je to ako ohňostroj – náhle, hlasité a rýchle. Panoramatické zábery krajiny sa začnú neočakávane miešať s nervóznymi akčnými detailmi. Napätie vrie a o chvíľu sa zasa skryje, čakajúc na ďalšiu príležitosť, ako nás prekvapiť. Čas sa zrýchľuje a zase spomaľuje. Chcel som, aby môj film bol plný rôznych kontrastov a disharmónií. Ale chcel som tiež ukázať, že disharmónie a nenávisť sú neprirodzené a neprinášajú žiadne riešenie. Niekde som čítal, že láska prináša harmóniu do konfliktu bez toho, aby zničila jednu či druhú stranu. Nenávisť robí presný opak. Pokiaľ by nenávisť bola hlavným princípom sveta, potom by nebolo miesto pre protiklady. Ale kým existuje oheň a voda, musí byť láska princípom, ktorý riadi svet.“Produkčne by film nemohol vzniknúť bez koprodukčného zázemia a bez francúzskej produkčnej spoločnosti Noé Productions, ktorá vyrobila napríklad i známy film Milča Mančevského Pred dažďom (1994). Ten sa z iného uhla tiež zaoberal zrodom vojny v Juhoslávii. V Noé mali dlhodobý záujem nadviazať na Mančevského úspech – jeho film získal v Benátkach Zlatého leva. V septembri 1999 ponúkol producentom z Noé svoj scenár Danis Tanovič, známy z krátkych dokumentárnych filmov o živote v Sarajeve počas vojny. Zaujímavý je napríklad jeho film Portréty umelcov počas vojny (1994), hovoriaci o tom, ako umelecké performance pomáhali ľuďom v obkľúčenom Sarajeve prežiť. „Danis nám nechal scenár, nijako nenaliehal. Vedeli sme o ňom len to, že prišiel zo Sarajeva a že študoval v Belgicku. Scenár nás natoľko fascinoval, že sme s ním podpísali zmluvu v októbri 1999,“ hovorí Fréderique Dumas-Zajdela z Noé. Francúzsky producent potom scenár ponúkol počas festivalu v Sao Paule riaditeľovi MFF vo švajčiarskom Locarne a producentovi talianskej produkčnej spoločnosti Marcovi Müllerovi a režisérke a producentke Marion Hänselovej z Belgicka, ktorí boli na brazílskom festivale členmi poroty. Do hry sa tak dostalo Taliansko a Belgicko. Následne na palubu nastúpil riaditeľ dnes už zrušenej britskej produkčnej spoločnosti British Screen Simon Perry. Potom pristúpili ľudia z Eurimages, jedného z najdôležitejších európskych podporných fondov, bez ktorého pomoci by Tanovičov film ťažko vznikol. Nasledovala podpora dvoch ďalších britských producentov a francúzskej platenej televízie TPS. Koproducenti sa zhodli na tom, že najlepšie bude film nakrútiť v stabilnom Slovinsku. Jednak tu boli k dispozícii exteriéry veľmi podobné bosnianskym, jednak je v Ľublane rozvinutý filmový priemysel. Niekoľkokrát sa cestovalo za exteriérmi do Sarajeva. Slovinsko nakoniec investovalo do filmu i prostredníctvom svojho Národného filmového fondu a dvoch miestnych producentov. Svoju úlohu zohralo i to, že bosnianski, chorvátski a slovinskí herci sa tu boli schopní dorozumieť.
Pridať medzi obľúbené