Canterburské poviedky

Radostná i tragická vizuálna báseň o láske k životu, o víťazstve mladosti a sexu nad impotenciou a intrigami staroby.Radostná i tragická vizuálna báseň o láske k životu, o víťazstve mladosti a sexu nad impotenciou a intrigami staroby – to všetko pohľadom múdreho pozorovateľa na prahu smrti, vo voľnej fantazijnej konštrukcii historického sveta. Film, v ktorom je cítiť smútok a stála prítomnosť smrti, sa skladá z ôsmich poviedok, ktoré rozprávajú pútnici smerujúci do Canterbury pokloniť sa svätcovi Tomášovi Beckettovi. Pasolini, ktorý si tu zahral básnika Chaucera, ktorý v zájazdnom hostinci trpezlivo počúva jednotlivé príhody, prezentuje tému ako album ľudových stredovekých zvyklostí, pod ktorých upätým zovňajškom nepretržite koluje bujný živel telesnej zmyselnosti. Režisér vytvára bizarnú víziu onej doby, vychádzajúcu akoby z vtedajšej ikonografie, zachovávajúc pritom aj špinu a zatuchlosť, vnášajúcu do filmu akúsi dokumentárnu pečať. Niektoré epizódy pripomínajú kratochvíľne ponaučenia, iné siahajú k osudovým tragédiám. Tvorca popúšťa uzdu predstavivosti pri líčení hrubého plebejského vtipkovania, jeho hrdinovia zostávajú pri všetkej trápnosti a smiešnosti sympatickými postavami, pričom režisér spolu s básnikom Chaucerom neskrývane fandí dôvtipnej mladosti. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov v rámci vlny prelamovania dovtedajších tabu, týkajúcich sa zobrazenia sexu a neskôr tiež násilia, bol Pasolini vo svojej „Trilógii života“ ojedinelý traktovaním sexu ako životnej radosti a potešenia, ak ho nespútajú žiadne predsudky a skostnatená morálka.
Pridať medzi obľúbené